Poznámky

Muž s puzdrom na violončelo bol opäť vo vlaku o 23:52. Spal od prvej stanice ako predtým, s jednou rukou položenou na puzdre, akoby mu mohlo odísť bez neho. Už som ho videla štyrikrát a nikdy som ho nevidela bdelého. Rozhodla som sa, že nechcem vedieť, kde hráva. Niektorí stáli cestujúci sú ako počasie — a tak je lepšie ich aj nechať.

Po eseji o mojich kuchynských hodinách mi čitatelia posielali svoje vlastné nepresne idúce hodiny: idú napred, meškajú a v jednom prípade sa zámerne točia opačným smerom. Najčastejšia odchýlka je päť minút. Rekordných dvadsaťdva minút má čitateľka, ktorá hovorí, že ani raz nemeškala a ani raz nevedela, koľko je hodín. Mená neuvádzam. Všetky tieto hodiny sú domácim tajomstvom.

Veľké hodiny v hale stanice robia niečo, čo som si pred touto jarou nikdy nevšimla: ich sekundová ručička obieha o čosi rýchlejšie, než by mala, potom sa na samom začiatku minúty zastaví a čaká, úplne nehybne, na signál odniekiaľ z iného miesta. Potom minútová ručička poskočí a hodiny sa znova rozbehnú. Čas odmeriavajú tak, že sa na chvíľu mýlia a potom sa zhodnú. Viem si predstaviť aj horšie spôsoby života.

Studený vietor sa v noci zniesol z náhornej plošiny a ráno bola hladina v prístave o dvadsať centimetrov nižšie, než sľubovala tabuľka. Na starých schodoch pri rybom trhu sa objavil zelený pásik, ktorý nik nevidel od minulej zimy. K rohu tabuľky prílivu a odlivu v kancelárskom okne bola páskou prilepená rukou písaná poznámka s tými istými tromi slovami ako vždy. Jeden chlapec si ich prepisoval do zošita. Nezastavila som ho.

Tento týždeň som si za cenu jednej kávy kúpila použitú zbierku esejí. Na jej okraje si počas zdanlivo päťdesiatich rokov zapisovali traja rôzni čitatelia: jeden plniacim perom, samé otázniky; druhý ceruzkou, podčiarkuje a píše „áno“; a tretí guľôčkovým perom, opravuje tých predošlých. Čitateľ píšuci guľôčkovým perom má vždy pravdu a mám ho najmenej rada. Vďaka všetkým trom je tá kniha lepšia.

Pekáreň za tržnicou je v nedeľu zatvorená. A predsa sa o štvrť na desať otvoria dve okná do ulice, zostanú otvorené minútu a zasa sa zatvoria. Sledovala som to tri nedele po sebe. Nikto nečakal na chlieb. Čakali na zvon, zo zvyku, a keď nezazvonil, vrátili sa k svojmu ránu trochu sklamaní a, myslím, aj trochu upokojení, že týždeň má svoj tvar.

Keď som vypratávala kuchynskú zásuvku, našla som cestovný poriadok autobusov z roku 2009, zložený na osem častí a mäkký ako látka. Každá linka v ňom stále premáva. Ani jedna však nepremáva v rovnakých časoch. Linka 14 kedysi odchádzala sedem minút po celej; teraz odchádza dvanásť minút po celej. Niekde medzi tým sa konalo stretnutie a každému z nás posunuli ráno o päť minút, no nikto z nás si nepamätá, že by sme s tým súhlasili.

Čitateľ, ktorý vyrastal na druhom brehu, mi napísal, že v hmle trajekt zatrúbi dvakrát krátko, nie raz dlho. Lodník to potvrdzuje. Dlhé zatrúbenie patrí jasným ránam. Esej som opravila a som vďačná: niet lepšieho dôkazu, že niekto dočítal až do konca, než oprava.